Danilo Clementoni - Návrat стр 7.

Dvere sa otvorili so slabým zaškrípaním a vojak – vodič vstúpil ako prvý, aby skontroloval, či je všetko v poriadku. Plukovník mu zľahka pokynul hlavou, preto sprievodca voviedol Elisu do vnútra a širokým gestom ruky jej dal prednosť.

„Dobrý večer, doktorka Hunterová,“ pozdravil plukovník zdvihnúc sa zo stoličky a vykúzliac svoj najčarovnejší úsmev. „Mali ste pohodlnú cestu?“

„Dobrý večer, plukovník,“ odpovedala Elisa s rovnako čarovným úsmevom. „Všetko v poriadku, ďakujem. Váš vodič bol naozaj veľmi pozorný.“

„Môžete ísť, ďakujem,“, povedal plukovník autoritatívnym hlasom sprievodcovi, ktorý ho vojensky pozdravil, otočil sa na podpätku a zmizol v tme.

„Aperitív, pani doktorka?“ opýtal sa plukovník a gestom ruky privolal fúzatého barmana.

„To isté, čo pijete vy,“ ihneď odpovedala Elisa ukážuc na pohár Martini, ktorý plukovník ešte stále držal v ruke. Potom dodala: „Môžete ma volať Elisa, plukovník, bude to tak lepšie.“

„Výborne. A ty ma volaj Jack, „plukovníka“ necháme pre vojakov.“

To je dobrý začiatok, pomyslel si plukovník.

Barman starostlivo pripravil druhé Martini a položil ho pred nového hosťa. Ona priblížila svoj pohár k plukovníkovmu poháru a zacinkala nimi.

„Na zdravie,“ povedala s úsmevom a štedro si z pohára odpila.

„Elisa, musím povedať, že dnes večer si naozaj prekrásna“, povedal plukovník a prebehol ju rýchlo očami od hlavy až po päty.

„Ani ty nevyzeráš zle. Uniforma môže mať svoje čaro, ale mne sa páčiš oveľa viac takto,“ povedala so zlomyseľným úsmevom a naklonila hlavu trošku nabok.

Jack, trošku v rozpakoch, obrátil svoju pozornosť na obsah pohára, ktorý mal ešte stále v ruke. Chvíľku ho pozoroval a potom vypil všetko jedným dúškom.

„Čo povieš, premiestnime sa k nášmu stolu?“

„Vynikajúci nápad,“ odpovedala „som hladná ako vlk.“

„Dal som pripraviť špecialitu podniku. Dúfam, že ti bude chutiť.“

„Nie, nehovor, že si naozaj dokázal dal pripraviť Masgouf,“ zvolala a rozšírila svoje krásne zelené oči úžasom. „Je prakticky nemožné uloviť jesetera v Tigrise v tomto období.“

„Ak mám hosťa ako ty, nemohol som žiadať menej ako to najlepšie,“ odpovedal plukovník potešený, pretože videl, že jeho snaha bola skutočne ocenená. Nežne jej podal pravú ruku a vyzval ju, aby ho nasledovala. Ona mu ruku so zlomyseľným úsmevom stisla a nechala sa odprevadiť k stolu.

Miestnosť bola vkusne zariadená v miestnom štýle. Teplé a tlmené svetlo, ťažké závesy pokrývajúce takmer všetky steny a splývali aj zo stropu. Veľký koberec so vzorom Eslimi Toranjdar pokrýval takmer celú podlahu, menšie koberčeky boli zase pokladené v kútoch miestnosti, ako keby ju rámovali. Samozrejme, podľa tradície by mali jesť na podlahe opierajúc sa o pohodlné a mäkké vankúše, ale plukovník, ako správny muž západu, uprednostnil „klasický“ stôl. Aj stôl bol vkusne prestretý, farby obrusu a obrúskov dokonale ladili so zvyškom miestnosti. V pozadí znela hudba, v ktorej Darbuka9 sprevádzala v rytme Maqsum10 melódiu Oud11 a ktorá nevtieravo vypĺňala celý priestor.

Dokonalý večer.

Priblížil sa vysoký, štíhly čašník a zdvorilo, s miernym úklonom, vyzval hosťov, aby si sadli. Plukovník najprv pomohol sadnúť Elise a prisunul jej stoličku, potom si sadol oproti nej, pričom dal pozor, aby sa mu kravata nezošmykla do taniera.

„Je tu skutočne veľmi pekne,“ povedala Elisa obzerajúc sa okolo seba.

„Ďakujem,“ povedal plukovník. „Musím sa priznať, trošku som sa bál, že sa ti tu nebude páčiť. Potom som si spomenul na tvoje nadšenie pre tieto miesta a povedal som si, že toto by mohlo byť najlepšou voľbou.“

„Presne si to uhádol!“ vykríkla Elisa a znovu sa čarovne usmiala.

Čašník otvoril fľašu šampanského a kým im obom plnil poháre, prišiel aj druhý s podnosom, ktorý sa ich opýtal: Prajete si na začiatok trochu Most-o-bademjun12 ?“

Obaja hostia sa na seba potešene pozreli, vzali poháre a znovu si pripili.

Približne sto metrov od reštaurácie dve podivné osoby v tmavom aute manipulovali so sofistikovaným pozorovacím systémom.

„Videl si, ako sa má plukovník okolo holubičky?“ uškrnul sa tlsťoch sediaci na sedadle vodiča. Omrvinky z obrovského sendviča, ktorý jedol, mu padali na brucho a nohavice.

„To bol fakt geniálny nápad vložiť vysielačku do doktorkinej náušnice,“ odpovedal druhý, oveľa chudší, s veľkými a tmavými očami, popíjajúc kávu z veľkého hnedastého papierového pohára. „Odtiaľ môžeme perfektne počuť všetko, čo si povedia.“

„Snaž sa nič nepokaziť a zaznamenať všetko,“ odvrkol druhý „ináč budeme musieť zjesť náušnice na raňajky.“

„Neboj sa. Poznám tento prístroj až veľmi dobre. Neunikne nám ani pošepnutie.“

„Musíme sa snažiť pochopiť, čo vlastne odhalila doktorka,“ dodal ten tlstý, „náš šéf investoval kopec peňazí do tajného sledovania tohto výskumu.“

„Určite to nebude ľahké, vzhľadom na impozantnú bezpečnostnú štruktúru, čo okolo toho vybudoval plukovník.“ Chudý muž pozrel zasnene na oblohu a dodal: Ak by mne dali čo i len tisícinu z tých peňazí, dnes by som si hovel pod palmou na Kube a mojím jediným problémom by bolo, či mi si mám dať doniesť Margaritu alebo Piña Coladu.“

„A k tomu ešte pár pekných báb v bikinách, čo by ťa natierali opaľovacím krémom, nie?“ odpovedal tlsťoch a prepukol do smiechu, pri ktorom sa mu natriasalo brucho tak, že mus z neho padali omrvinky z už zjedeného sendviča.

„Toto predjedlo je vynikajúce.“ Doktorkin hlas zaznel z malého reproduktora ukrytého pod palubnou doskou trochu skreslene. „Musím sa ti priznať, vôbec som neverila, že by sa pod týmto drsným vojenským „pancierom“ mohol skrývať takýto džentlmen.“

„Nooo, vďaka, Elisa. Ani ja by som si nikdy nebol pomyslel, že taká vysokokvalifikovaná doktorka by mohla byť, okrem toho že je pekná, aj veľmi prívetivá a sympatická,“ ozval plukovníkov hlas, aj tento trochu skreslený, ale o niečo tichšie.

„Počúvaj ich, holúbkov,“ vyšlo z tlstého chlapa na sedadle vodiča. „Podľa mňa skončia v posteli.“