Danilo Clementoni - Návrat стр 6.

„Čo sa do čerta robí?“ spýtal sa priateľa, „V tejto zóne by nemali byť meteority,“ povedal prekvapený, aj on s pohľadom upretým na veľkú obrazovku.

„Nemyslím, že je to meteorit.“

„Ak to nie je meteorit, tak čo to je?“ opýtal sa Petri, viditeľne prestrašený.

„Ak okamžite nezmeníme trasu, uvidíš to na vlastné oči, keď sa nám to vrazí priamo do palubnej dosky!“

Petri sa okamžite chopil navigačných pák a zadal mierny odklon od pôvodne nastavenej trajektórie.

„Náraz o 90 sekúnd,“ ohlásil teplý ženský hlas systému približovania bez akýchkoľvek emócií. „Vzdialenosť telesa: 276 000 kilometrov, približuje sa.»

„Petri, rob niečo, prosím ťa a urob to rýchlo!“ skričal Azakis.

„Už robím, ale hentá vec letí rozhodne príliš rýchlo“.

Odhad pravdepodobnosti nárazu, zobrazovaná na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly znižoval. 90 %, 86 %, 82 %.

„Tak toto asi nezvládneme,“ hlesol Azakis.

„Priateľu, taký zázračný objekt, čo by zničil moju loď, ešte nevyrobili,“ podotkol s diabolským úsmevom.

Obratom, následkom ktorého na chvíľku obaja stratili rovnováhu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen dočasnú zmenu polarity. Kozmická loď sa na pár okamihov, ktoré sa im však zdali nekonečné, roztriasla a iba sofistikovaný systém umelej gravitácie, ktorý okamžite zaistil kompenzáciu zmeny, zabránil tomu, aby dvaja členovia posádky narazili do steny pred nimi.

„Pekný ťah,“ zvolal Azakis a potľapkal priateľa po pleci. „Teraz však, ako chceš zastaviť rotáciu?“ Predmety okolo nich sa už začali dvíhať a krúžiť v miestnosti.

„Vydrž chvíľku,“ povedal Petri a stláčal naďalej tlačidlá a hýbal páčkami.

„Stačí, aby som ...“ Pár kvapiek potu mu pomaly stekalo po čele.

„...otvoril...,“ pokračoval, zatiaľ čo všetko, čo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa začali dvíhať zo zeme. Systém umelej gravitácie už nedokázal kompenzovať obrovskú odstredivú silu, ktorá sa začala generovať. Čím ďalej, tým boli ľahší.

„... dvere tri!“ skričal nakoniec Petri, zatiaľ čo všetky predmety spadli naraz na zem. Ťažký odpadkový kôš zasiahol Azakisa presne medzi tretie a štvrté rebro a on vydal hlasný ston. Petri, z pol metrovej výšky, kde sa vznášal, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosť nezvyčajnú a komickú polohu.

Odhad pravdepodobnosti zrážky klesol na 18 % a ďalej rýchlo klesal.

„Všetko v poriadku?“ uisťoval sa Azakis, snažiac sa maskovať pichnutie v narazenom boku.

„Ale hej. Som v poriadku, neboj,“ odpovedal Petri vstávajúc.

Okamih potom už Azakis kontaktoval zvyšok posádky, ktorej členovia pohotovo komunikovali svojmu veliteľovi, že neutrpeli žiadne zranenia a že aj zariadenie je v poriadku.

Práve vykonaný obrat mierne odchýlil loď Theos od predchádzajúcej trasy a podtlak vyvolaný otvorením dvierok bol okamžite kompenzovaný automatizovaným systémom.

6 %, 4 %, 2 %.

„Vzdialenosť od telesa: 60 000 km,“ oznámil hlas.

Obaja prestali dýchať a napäto čakali, kým sa nepriblížili na vzdialenosť 50 000 km, po prekonaní ktorej by sa aktivovali senzory s krátkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekonečné.

„Vzdialenosť od telesa: 50 000 km. Senzory krátkeho dosahu aktivované.“

Rozmazaný obraz pred nimi nečakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli každý jeho detail. Obaja priatelia sa obrátili súčasne, rozšírenými očami sa snažili zachytiť pohľad toho druhého.

„Neuveriteľné!“ zvolali jednohlasne.

Nasiriya – Reštaurácia Masgouf

Plukovník Hudson sa nervózne prechádzal tam a späť po uhlopriečke haly pred hlavnou sálou reštaurácie. Každú minútu sa pozeral na taktické hodinky, ktoré mával vždy na ľavom zápästí a nikdy ich neskladal, ani pri spaní. Bol vzrušený ako chalan na svojom prvom rande.

Čakanie si krátil popíjaním Martini s ľadom a s plátkom citrónu, ktoré mu pripravil fúzatý barman zvedavo ho pozorujúci spod hustého obočia, zatiaľ čo lenivo utieral poháre na dlhej stopke.

Alkohol, samozrejme, nebol v islamských krajinách povolený, ale tento večer predstavoval výnimku. Malá reštaurácia bola celá vyhradená iba pre nich dvoch.

Plukovník, chvíľu po ukončení konverzácie s doktorkou Hunterovou, zavolal majiteľovi podniku a výslovne ho požiadal o špecialitu podniku, Masgouf, podľa ktorej bola reštaurácia pomenovaná. Vzhľadom na problémy so získavaním hlavnej suroviny, jesetera žijúceho v rieke Tigris, sa chcel uistiť, že ho v reštaurácii dostanú. Okrem toho vedel, že na jeho prípravu treba aspoň dve hodiny, preto chcel, aby večeru pripravili bez náhlenia, dokonale.

Keďže maskáčová uniforma sa mu pre túto príležitosť nezdala vhodná, rozhodol sa oprášiť svoj tmavý oblek, na ktorom svietila značka Valentino, skombinovať ho s bielo-sivou pásikovanou hodvábnou kravatou štýlu Regimental. Čierne topánky, vyleštené, ako ich dokáže vyleštiť iba vojak, boli tiež talianske. Taktické hodinky k tomu síce vôbec nesedeli, ale bez nich by sa nedokázal zaobísť.

„Prichádzajú.” Škriekavý hlas sa ozval z prijímača podobného mobilnému telefónu, ktorý mal plukovník vo vnútornom vrecku saka. Vypol ho a vyzrel von cez sklo dverí.

Veľké tmavé auto prešlo cez pokrčenú igelitovú tašku, ktorá, postrkovaná miernym večerným vánkom, poskakovala uprostred cesty. Po prudkom zabočení zastavilo priamo pred vchodom reštaurácie. Vodič chvíľku počkal, kým sa znovu usadí zvírený prach, potom opatrne vystúpil z auta. Zo slúchadla, ktoré mal vsunuté v pravom uchu, zaznelo niekoľkokrát „all clear”. Pozorne si obzrel vopred určené stanovištia, kým sa neuistil, že všetci jeho druhovia sú na mieste a pripravení postarať sa o bezpečnosť oboch hostí počas celej doby večere.

Zóna bola bezpečná.

Otvoril zadné dvere, natiahol opatrne pravú ruku a pomohol svojmu hosťovi vystúpiť z auta.

Elisa poďakovala vojakovi za láskavosť a ladne vystúpila z vozidla. Pozrela nahor a kým jej pľúca vdychovali čistý večerný vzduch, dopriala si pohľad na čarovné predstavenie, ktoré dokáže ponúknuť iba hviezdna obloha nad púšťou.

Plukovník chvíľku váhal, či jej má isť oproti alebo ostať vnútri miestnosti a počkať, kým nevojde. Nakoniec sa rozhodol, že ostane sedieť kde je, dúfajúc, že by takto lepšie zamaskoval svoje rozrušenie. Tváriac sa nezaujato sa priblížil k pultu, sadol si na vysokú stoličku, oprel sa ľavým lakťom o tmavú drevenú dosku, pokrútil pohárom, čím rozvíril zvyšok nápoja, ktorý v ňom ostal a pozoroval citrónové semienko, ako pomaly sadalo na dno.