Muž zatvoril dvere a sadol si v očakávaní na druhú stoličku. Ďalší dvaja odišli. Muž, ktorý ostal bol ten, ktorý sedel počas cesty vedľa McKintocka.
„Čo je to za miesto? Kam ste ma to priviedli?“ vybuchol ustarostený McKintock. Bol zvyknutý na úplne iné prostredie. Cítil pach plesne a zatuchliny, po dlážke sa nerušene prechádzalo niekoľko švábov. Horné rohy miestnosti boli pokryté hustou a zožltnutou pavučinou, ťažkou od prachu. Zopár čiernych pavúkov vo vnútri pokojne čakalo na svoju korisť.
Muž ho ignoroval a McKintock pochopil, že by bolo zbytočné ďalej naliehať.
O niekoľko minút sa otvorili dvere a vstúpil akýsi šesťdesiatnik v peknom modrom obleku a s okuliarmi s kosteným rámom.
„Dobrý deň, rektor McKintock. Som William Farnsworth, zodpovedný za bezpečnostné služby.“
Bezpečnostné služby? To je kto? Pýtal sa sám seba McKintock.
„Dobrý deň,“ odpovedal kyslo, „prečo ste ma tu priviedli? Čo odo mňa chcete? Čo je to za miesto?“ pýtal sa stále viac nahnevaný.
„Priviedli sme vás sem,“ odvetil Farnsworth a silno zdôraznil prvú slabiku panovačným spôsobom, „pretože vy viete niečo, čo má veľkú dôležitosť pre túto krajinu.“ Odmlčal sa na efekt.
„Pretože milujete Anglicko, je tak?“ vsadil na vlastenectvo a brutálne mu pozrel do očí.
„Och... no... iste. Samozrejme, že milujem Anglicko.“
Farnsworth vyrážal otvorené dvere, keďže McKintock bol lojálny a verný Brit a dokonca miloval kráľovnú, na rozdiel od mnohých iných spoluobčanov. Úplne rezignovaný odložil zbrane.
„Čo chcete vedieť? Som vám k dispozícii.“
„Dozvedeli sme sa o jednom projekte, do ktorého ste zapojený,“ spustil Farnsworth a pozeral mu do očí, ale tentoraz bez nevraživosti, „projekte, ktorý sa týka istého Stroja, ktorý je schopný prenášať veci a osoby na vzdialenosti, hodnotené univerzálnym meradlom a zostrojil ho istý Drew. Čo nám o tom môžete povedať?“
McKintock ostal zdesený.
Ako sa o tom mohli dozvedieť?
Ani on to až do včerajšieho večera nevedel. Ako sa im to podarilo? Nebolo možné, že by o tom niekto rozprával, a predsa sa to stalo, neexistovala iná možnosť. Zbledol ako stena, potom náhle sčervenel a nakoniec sa chytil slova.
Kým odpovedal, zhlboka sa nadýchol.
„Neviem, odkiaľ ste sa to dozvedeli, ale v podstate všetko, čo ste povedali zodpovedá skutočnosti. Všetko vysvetlím, ale aspoň mi povedzte, čo sú zač tie bezpečnostné služby a kto vlastne ste.“
„Potom,“ odpovedal sucho Farnsworth, „buďte si istý, že sa všetko dozviete v pravý čas. Aby ste sa upokojili, toto je moja identifikácia,“ chvíľu pred ním vrtel rovnakým odznakom, akým sa legitimoval jeho podriadený počas zadržania na parkovisku v Liverpoole.
McKintock si znova vzdychol a začal rozprávať.
„Asi pred týždňom jeden profesor fyziky na mojej univerzite, profesor Drew, za mnou prišiel spolu so svojim študentom Joshuom Marronom. Tento chlapec náhodou objavil jav, ktorý vyprodukoval prístroj, zostrojený Drewom na iné účely. Informoval o tom svojho profesora a spolu ten jav analyzovali. Vyšlo najavo, že zariadenie je schopné vykonať výmenu previazaných priestorov na ľubovoľnú vzdialenosť v univerzálnom meradle s predmetmi a celým ich obsahom. V podstate to znamená, že Stroj, ako ho nazývam ja, sa dá nastaviť tak, aby ukazoval na vášho kolegu,“ ukázal prstom na druhého muža, „a okamžite ho premiestniť na iné miesto a nahradiť ho niečím iným. Pri dobrej vôli,“ a tu sa McKintock spokojne uškrnul a zatváril sa trocha pomstychtivo, „by sa mohol premiestniť na dno mora a na jeho mieste by sa objavil poriadny príval slanej morskej vody,“ uzavrel a náhle sa naklonil nad stôl.
Sediaci muž sa nervózne zamrvil na stoličke a zamračene pozrel na svojho nadriadeného.
Farnsworth prekvapene vytreštil oči, ale hneď sa ovládol.
„Dobre. To je pravda. Už bol vyskúšaný tento... Stroj?“
„Existuje malý prototyp, schopný premiestniť predmety na niekoľko centimetrov. Za pomoci equipe najlepších vedcov na svete sa profesorovi Drewovi podarilo vypracovať teóriu fungovania Stroja a práve včera večer získal výsledky skúšok. Preto ma prekvapuje, že o tom všetkom viete. Teraz,“ zabodol pohľad priamo do Farnswortha, „môžem vedieť, odkiaľ máte informácie? Dlhujete mi to.“
„Máme svoje systémy. A nemôžem vám ich prezradiť, inak by stratili účinnosť. Vidím, že chcete spolupracovať, tak vám niečo poviem. Tajné služby, ktoré koordinujem sa zaoberajú zbieraním informácií rôzneho druhu v záujme krajiny a v našej práci sa vyznáme.“
„Takže Tajné služby,“ poznamenal McKintock.
„Áno,“ odpovedal krátko Farnsworth, „a ak vám zverujem túto informáciu je to preto, lebo som presvedčený, že ste skutočný vlastenec a podľa vášho postavenia predpokladám, že ste aj človek s veľkým zmyslom pre zodpovednosť. Technológia, ktorou disponujete, môže mať takú nesmiernu hodnotu pre Veľkú Britániu, akú si vy možno ani neviete predstaviť.“
„Ako som to mal vedieť?“ pomyslel si McKintock, „len včera večer mi povedali, čoho všetkého je Stroj schopný...“
„Pretože, ako viete,“ pokračoval Farnsworth, „naša krajina prežíva obdobie ekonomickej a politickej stagnácie. Za pomoci technológie, ktorú ste opísali, so Strojom by mala Veľká Británia nevypočítateľnú technologickú výhodu oproti všetkým ostatným krajinám na svete a to vášmu projektu automaticky dáva prvoradý význam. Z toho všetkého vyplýva, že sa Stroj týmto stáva štátnym tajomstvom a nikto, opakujem nikto sa o ňom nesmie dozvedieť bez môjho schválenia. Koľko ľudí je s ním oboznámených?“
Počas celej tej tirády sa McKintock zmohol iba na počúvanie a prikyvovanie. Nariadenie o utajení bolo rovnaké, ako on sám nariadil Drewovi a ostatným, a teraz bol on na ich mieste. Takto to fungovalo.
Počítal v duchu.
„Asi desať, vrátane mňa.“
„Tak veľa?“ vyľakal sa prekvapený Farnsworth, „v akom vzťahu sú k vám títo ľudia? Chcem povedať, dá sa im veriť? Mohli by prezradiť niekomu o existencii Stroja?“
„Nie. Ja sám som im nariadil, že projekt je tajný a som si istý, že dohodu dodržiavajú. Sú to všetko vedci alebo spolupracovníci s morálnou integritou a je v ich záujme, aspoň v tejto fáze štúdie a skúšok, aby sa projekt udržal v tajnosti. Chápete, budú mať svoje zásluhy na vedeckých publikáciách, ktoré budú nasledovať, účinok bude pravdepodobne pomenovaný na základe ich mien, a tak ďalej,“ zamračil sa zamyslene.
„Avšak, napriek tomu, musím sa domnievať, že niekto z nich prehovoril. Inak si neviem vysvetliť, ako by ste o tom mohli získať informácie.“
„Nie. Nikto z nich neprehovoril, to vám môžem potvrdiť,“ upokojil ho Farnsworth. „Ako som vám povedal, máme svoje systémy. Technológiu.“
„Aha! Odpočúvanie!“ rozsvietilo sa McKintockovi.
Farnsworth na rektorov výkrik nereagoval a vstal zo stoličky.
„Dobre,“ povedal prísne, „teraz musíme konať. A musíme to urobiť rýchlo,“ pozeral na McKintocka.
„Ste oboznámený s technickými podrobnosťami projektu?“
„Nie. Ja som profesor antickej literatúry a do fyziky a technológie sa nerozumiem. Na vrchole projektu je profesor Drew. On vie všetko.“
„Dobre,“ zopakoval Farnsworth, „dnes si pohovoríme s týmto Drewom.“
„Dnes?“ pomyslel si prekvapený McKintock, „tak rýchlo?“
„Iste, dnes,“ zdôraznil Farnsworth, keď videl rektorov výraz, „povedali ste, že ide o fyziku a technológiu. Výborne. Tak vám poviem, čo urobíte, keď vyjdete odtiaľto. Vy a vaše auto budete odvezení na vhodné miesto, nasadnete do auta a pôjdete na univerzitu, akoby sa nič nestalo. Iba budete trocha meškať,“ pozrel na hodinky.
„Ospravedlníte sa, že ste mali problémy s autom. Presne o pätnástej vás navštívi pán Crenshaw,“ ukázal na muža vedľa seba, „a poviete, že s ním máte schôdzku kvôli nejakým dodávkam didaktických pomôcok. Takto informujte aj svoju sekretárku. Crenshaw vás odprevadí z pracovne a pripojíte sa k niekoľkým špecialistom z odborov, ktoré ste spomenuli. Potom sa presuniete na miesto, kde sa nachádza Stroj, do laboratória, predpokladám.“