„Nabudúce, keď budeš taký šťastný, zavolaj mi!“ koketne ho poučila, „pripravím sa na oslavu s tebou,“ významne žmurkla.
Znova sa začervenal a vstal od stola a snažil sa s ňou rozlúčiť.
Boyd v slúchadlách počul, ako McKintock berie svoje veci, potom otvárajúce sa dvere a hlasný bozk na rozlúčku.
„No nazdar!“ pomyslel si, „tentoraz bol únik vydarený“.
Farnhamová bola pravá sexuálna diablica a zakaždým, keď k nej McKintock išiel, bolo počuť vášnivý pohlavný styk s primitívnymi výkrikmi a chrochtaním. Používala ho iba ako sexuálny nástroj pre uspokojenie svojich náročných chúťok a keď jej nestačil počas celej doby, ktorú od neho očakávala, fackovala ho a častovala hrubými slovami. V každom prípade išlo o hru, zavŕšenú obojstranným vyvrcholením, veľmi živočíšnu a McKintockovi to tak vyhovovalo. Boyd predpokladal, že tento muž mal za sebou veľmi chladný a rezervovaný vzťah, takže keď sa ocitol v spoločnosti ženy s takýmito vlohami, s jej nasadením, preňho to muselo znamenať zbožštenie potešenia. Iste, aj počas iných odpočúvaní bol Boyd poslucháčom rôznych druhov sexuálnych aktivít, ale táto ním otriasla natoľko, že mu to bránilo udržať si odstup.
„Keby som mal takúto ženu,“ aj tentoraz si povzdychol ako zakaždým. Striasol sa a kódovaným telefónom zavolal do šedého auta.
„Odchádza,“ oznámil jednoducho.
„Rozumiem,“ odpovedal stručne človek na druhej strane.
Boyd sa vrátil na miesto vodiča a zo sedadla si vzal noviny. Oprel si ich o volant a tváril sa, že číta, ale kútikom oka sledoval budovu. Približne po minúte zbadal McKintocka ako vychádza z vestibulu a dlhými krokmi ide na parkovisko, smerom k nemu. Bolo vidno, že sa ponáhľa. Keď bol McKintock dobrých desať metrov od svojho auta, Boyd naštartoval motor a nevšímavo sa pobral smerom k výjazdu z parkoviska, akoby tam už mal namierené. McKintock si vo svojej náhlivosti nevšimol ani dodávku, ktorá popri ňom prechádzala. O niekoľko sekúnd sa, naopak, šedé auto pohlo a pomaly sa blížilo k rektorovmu vozidlu. Keď bol McKintock takmer pri svojom aute a naťahoval ruku k dverám, šofér dodávky strhol volant doprava, aby zakryl výhľad na parkovisko z budovy, šedé auto zároveň náhle zrýchlilo a zastalo rovno pred McKintockovym vozidlom. Obaja muži vystúpili naraz akoby ich vymrštili dve pružiny a postavili sa po rektorovom boku. Jeden z nich sa bleskovo legitimoval a druhý ho chytil pod pazuchu.
„Polícia! Rektor McKintock, pôjdete s nami!“
Ostal stuhnutý bez slova. Tí dvaja ho odvádzali bez formalít k šedému autu. Jeden z nich otvoril pravé zadné dvere a pritlačil mu na hlavu, aby ju sklonil a nasadol, potom si prisadol tesne po jeho boku. Stiahol clony na oknách tak, aby bol interiér zvonka chránený pred pohľadmi, potom naznačil tretiemu mužovi, ktorý sedel za volantom. Ten pohol autom o niekoľko metrov smerom k dodávke a čakal.
Vtedy sa McKintock spamätal.
„Ale... ale... čo sa deje? Prečo mi to robíte? Čo som urobil?“
„Len pokoj, rektor McKintock, položíme vám iba niekoľko otázok. Bude to rýchle, uvidíte.“
„Ale... ale ja musím ísť do Manchesteru! A musím vyraziť okamžite!“
„V podstate tam práve ideme. Len sa upokojte.“
„Ale... čo moje auto... čo s ním bude? Nemôžem ho tu nechať.“
„Aj auto ide do Manchesteru. Len pokoj. Uvoľnite sa.“
„Ale... čo s kľúčom? Ten mám ja, ako to urobíte...“ dezorientovaný hľadel na muža, sediaceho po jeho boku. Ten sa naňho pozrel významným pohľadom. „Aha... chápem... nepotrebujete ich...“
Muž, ktorý ostal vonku nasadol do McKintockovho auta, naštartoval motor a chystal sa vyraziť.
Počas akcie vystúpil Boyd z dodávky a tváril sa, že kontroluje pneumatiku, aby jeho manéver nevyzeral pre pozorujúcich podozrivo. Keď zbadal, že sa šedé auto pohlo smerom k nemu, pochopil, že zásah už prebehol a rýchlo nasadol do dodávky, okamžite vyštartoval priemernou rýchlosťou akoby sa nič nestalo. Šedé auto vyšlo z parkoviska a obratne, bez zvuku ho predbehlo, niekoľko metrov za ním nasledovalo auto, v ktorom sedel McKintock.
Parkovisko ostalo bez pohybu a nezúčastnene čakalo na majiteľov ostatných vozidiel. Aj oni sa v pokoji objavia.
Celá akcia trvala maximálne desať sekúnd.
V priebehu štvrť hodiny bol malý konvoj na diaľnici a smeroval do Manchesteru, udržiaval si konštantnú rýchlosť a zdržiaval sa neprestajne v rýchlom pruhu. Vodič prvého auta, ktoré na zadnom sedadle viezlo McKintocka pokračoval bezpečne a sústredene. Bol zvyknutý vynájsť sa aj v tých najťažších situáciách a ranná premávka bola nič v porovnaní s prenasledovaním, ktoré musel občas absolvovať. Nepovedal ani slovo, ale systematicky kontroloval situáciu, aby sa McKintockovo auto nachádzalo na krátku vzdialenosť. Jeho kolega, vodič, bol rovnako skúsený a pripravený vrhnúť sa na akýkoľvek typ vozidla, ktorý by sa objavil, v okamihu prevziať kontrolu, ovládnuť prípadného nepriateľského vodiča a vyraziť vysokou rýchlosťou smerom k určenému cieľu, možno pritom aj uhýbať nepriateľskej paľbe.
Muž, ktorý sedel vzadu spolu s McKintockom nadvihol záclonky a vidiecka krajina sa začala okolo nich mihať.
McKintock sa trocha upokojil a začal premýšľať. Čo by od neho mohli chcieť policajti? Spáchal niečo vážne? Ktorý z jeho činov by mohol vysvetliť takýto spôsob „zatknutia“? Pretože sa cítil zatknutý, áno, odviedli ho ako nejakého zločinca pri východe z vykričaného podniku. Ako si to mohli dovoliť? Je rektorom Manchesterskej univerzity. Musela sa stať chyba. Ožil a prešiel do protiútoku.
„Počujte,“ obrátil sa na muža, sediaceho po jeho boku.
„Áno?“ odpovedal muž a pozoroval ho s opovrhnutím.
„Ak vám to nevadí, mohli by ste mi znova ukázať odznak?“
„Keď dorazíme,“ bola jeho odpoveď, po ktorej nasledoval prenikavý a významný pohľad, sprevádzaný gestom ruky, ktorá sa nonšalantne presunula pod sako, blízko ľavého podpazušia.
McKintock si nemohol nevšimnúť tento pohyb a zachvel sa. Rozhodol sa, že sa už radšej nebude pýtať. V každom prípade, muži vyzerali ako policajti a zatiaľ mu neskrivili ani vlas na hlave, takže sa uvoľnil na operadle a čakal, nech sa udalosti odvíjajú svojim smerom. Napriek tomu bol hrozne zvedavý a znepokojený, lebo si nedokázal predstaviť čo by od neho mohli chcieť.
Nech sa dialo čokoľvek, onedlho na to príde. Skôr, než si to domyslel, dovtípil sa, že vchádzajú do Manchesteru a za pätami išlo jeho auto, akoby k nim bolo pripevnené oceľovým lanom. Muž po jeho boku spustil závesy na oknách a tentoraz spustil aj väčší záves, ktorý oddeľoval prednú a zadnú časť auta. Spustil aj slnečné clony pred zadným oknom tak, že bola teraz okolitá krajina úplne ukrytá. McKintock nevedel, do ktorej časti Manchesteru, ktorý poznal veľmi dobre, majú namierené.
Asi po dvadsiatich minútach auto zastalo.
Muž po jeho boku vystúpil a otvoril dvere.
„Vystúpte,“ nariadil sucho.
McKintock váhavo vystúpil a ocitol sa v podzemnom parkovisku s dobre upravenými múrmi zo železobetónu a niekoľkými núdzovými svetlami, kde-tu upevnenými na stene. Jeho auto parkovalo vedľa a muž, ktorý ho šoféroval ho práve zamykal zvláštnym, neznámym čiernym diaľkovým ovládaním. Uchopili ho za lakte, ale on naznačil, že bude spolupracovať.
Jeden z mužov prikývol a tak kráčali vedľa neho a viedli ho k zničenému výťahu, umiestnenému v prednej časti. Vstúpili, McKintock a ďalší traja, a jeden z nich stlačil biele tlačidlo bez označenia. V skutočnosti žiadne z tlačidiel nebolo označené číslom.
„Fíha, aký zvláštny výťah,“ pomyslel si McKintock.
Rýchle stúpanie a potom sa dvere otvorili do bielej, špinavej chodby. Špinavej v zmysle, že steny pokrývala pleseň, stopy topánok, škrabance od operadla stoličiek a McKintockovi sa zdalo, že zbadal aj zvláštne tmavočervené škvrny. Niektoré vyzerali ako čiastočné odtlačky prstov, akoby sa niekto krvácajúci oprel o stenu a takto ju pošpinil. Dúfal, že si to vysvetľuje nesprávne a medzitým sa skupina ocitla pred dverami z bieleho dreva, obitými a špinavými rovnako ako múry. Jeden z troch mužov otvoril a voviedol ho dnu, posadil ho na stoličku, ktorá vyzerala ako zvyšok zariadenia, pri stole, ktorý už pamätal aj lepšie časy.