Danilo Clementoni - Skríženie S Nibiru стр 3.

Jack sa, naopak, prakticky zviezol do kresielka a rukami si držal hlavu, ktorá, ako sa mu zdalo, nenormálne oťažela. No po niekoľkých nekonečných minútach sa rozhodol prevziať situáciu do vlastných rúk. Prudko vstal a, obrátiac sa k dvom mimozemšťanom, pevným hlasom povedal: „ak ste si vybrali práve nás dvoch pre túto úlohu, určite na to máte svoje dôvody. Môžem vám povedať iba toľko, že vás určite nesklameme.“ Potom sa pozrel Azakisovi do očí a vážne sa ho opýtal: „Mohol by si mi pomocou toho diabolského vynálezu,“ a ukázal na virtuálny model ešte stále sa pomaly otáčajúcej Zeme v strede miestnosti „vysvetliť simuláciu približovania sa vašej planéty?“

„Žiadny problém,“ odpovedal pohotovo Azakis. Pomocou svojho zariadenia N^COM vyhľadal všetky výpočty, ktoré urobili Starešinovia a zobrazil grafický model priamo pred nimi.

„Toto je Nibiru,“ povedal indikujúc najväčšiu planétu, „a toto sú jej satelity, o ktorých sme hovorili.“

Okolo majestátnej planéty krúžilo sedem značne menších nebeských telies, otáčajúc sa okolo vlastnej osi rôznymi rýchlosťami. Azakis priblížil ukazovák k tomu, ktoré krúžilo najďalej zo všetkých a zväčšil ho tak, že takmer nadobudlo rozmery dospelého človeka. Potom slávnostne prehovoril: „Páni, predstavujem vám Kodon, impozantnú hromadu skál, ktorá sa rozhodla, že vašej milovanej planéte narobí nemálo problémov.“

„Aký je veľký?“ opýtala sa Elisa, ktorá zvedavo podišla k tej hrboľatej tmavosivej guli.

„Povedzme, že rozmermi sa približuje vášmu Mesiacu, je iba o niečo menší, ale jeho hmotnosť je takmer dvojnásobná.“ Azakis urobil rýchle gesto rukou a pred ním sa zjavila celá slnečná sústava s planétami pomaly sa pohybujúcimi po svojich obežných dráhach. Jednotlivé trajektórie boli zobrazené tenkými čiarami rozličných farieb.

„Táto,“ pokračoval Azakis ukazujúc na tmavočervenú líniu, „je trajektória, po ktorej sa Nibiru bude pohybovať počas fázy približovania k Slnku“. Potom zrýchlil pohyb planéty, aby sa priblížila až k Zemi a dodal, „a toto je bod, kde sa orbity oboch planét skrížia.“

Dvaja pozemšťania sledovali očarovaní, ale veľmi pozorne, Azakisovo vysvetlenie udalosti, ktorá mala o niekoľko dní zmeniť nielen ich životy, ale aj životy všetkých obyvateľov našej planéty.

„V akej vzdialenosti od nás preletí Nibiru?“ opýtal sa pokojne plukovník.

„Ako som povedal už predtým,“ odpovedal Azakis, „Nibiru sama osebe pre vás nie je veľmi nebezpečná. Skôr Kodon, ktorý sa letmo dotkne Zeme, čím narobí šarapatu.“ Ešte viac priblížil model a ukázal im simuláciu pohybu satelitu vo chvíli najväčšieho priblíženia k obežnej dráhe Zeme. „Toto bude chvíľa maximálnej gravitačnej príťažlivosti medzi oboma kozmickými telesami. Kodon preletí vo vzdialenosti iba 200 000 kilometrov od vašej planéty.“

„Do hája,“ zvolala Elisa, „tak to je fakt o vlas!“

„Poslednýkrát,“ pokračoval Azakis, „presne pred dvoma cyklami, preletel vo vzdialenosti približne 500 000 kilometrov a všetci vieme, čo dokázal.“

„Áno, slávnu potopu.“

Jack stál s rukami skríženými za chrbtom a mierne sa pohojdával prenášajúc váhu zo špičiek na päty a naopak. Naraz veľmi vážnym hlasom prerušil ticho slovami: „Určite nie som odborníkom v tejto téme, ale mám obavy, že žiadna pozemská technológia nedokáže urobiť nič, aby zabránila takejto obrovskej katastrofe.“

„Možno by sme mohli použiť na odklon rakety s jadrovými hlavicami,“ odvážila sa povedať Elisa.

„To sa deje iba vo vedecko-fantastických filmoch,“ usmial sa Jack. „A potom, aj za predpokladu, že by sa vektory takéhoto typu dostali až na Kodon, budeme riskovať, že satelit rozdrobíme na tisíc kusov a spôsobíme tak dážď meteoritov. No a to by bol skutočne koniec.“

„Prepáčte,“ povedala Elisa obrátiac sa k dvom mimozemšťanom. „Nepovedali ste predtým, že ako výmenu za náš „veľmi vzácny plast“ by ste nám pomohli vyriešiť túto absurdnú situáciu? Dúfam, že skutočne máte nejaký dobrý nápad, ako nás podržať, ak nie, tak je s nami koniec.“

Petri, ktorý až doteraz ostal ticho v ústraní, podišiel s miernym úsmevom k trojrozmernému scenáru v miestnosti. Po rýchlom pohybe jeho pravej ruky sa zjavilo akési obrovské striebristé plávacie koleso. Priblížil sa k nemu ukazovákom a presunul ho tak, aby sa dostal presne do stredu vzdialenosti medzi Zemou a Kodonom, a potom povedal: Toto by mohlo byť riešenie.“

Tell el-Mukayyar – Útek

V stane – laboratóriu sedeli naši dvaja falošní beduíni, ktorí sa pokúsili ukradnúť dvom mimozemšťanom ich „vzácny náklad“ z ich karga modulu. Mali zapchaté ústa a boli pevne priviazaní k barelu plnému paliva. Sedeli na zemi, chrbtami opretí o ťažký kovový sud na vzájomne protiľahlých stranách, takže pozerali opačnými smermi. Pred stanom bol na stráži jeden z doktorkiných pomocníkov, ktorý z času na čas nazrel dnu, aby skontroloval situáciu.

Chudší z tých dvoch takmer nevládal dýchať od obrovskej bolesti, pretože mal určite zlomených pár rebier po plukovníkovom kopnutí do boku, no aj tak sa neprestával ani na chvíľku obzerať a hľadať čokoľvek, čo by mu pomohlo oslobodiť sa.

Cez maličkú dierku na stene prenikalo do stanu nesmelé popoludňajšie svetlo, ktoré v teplom a prašnom vzduchu vykresľovalo tenký lúč. Tento lúč vytváral na zemi maličkú bielu elipsu, ktorá sa veľmi pomaly približovala k väzňom. Chudý, takmer hypnotizovaný sledoval túto svetlú škvrnu, no zrazu ho nečakaný záblesk svetla preniesol do skutočnosti. Pravým okom zachytil, približne meter od seba, ako sa v piesku zalesklo niečo kovové. Pootočil hlavu, aby uvidel lepšie, čo sa to vynorilo z piesku, ale nevidel dobre. Skúsil teda natiahnuť nohu tým smerom, ale strašné pichnutie v boku mu pripomenulo stav jeho rebier a tak sa rozhodol nepokúšať osud. Myslel si, že aj tak by sa k tomu predmetu pravdepodobne nedostal, preto sa pokúsil cez kolík v ústach zašepkať: „Hej, žiješ ešte?“

Tlsťoch na tom určite nebol lepšie. Potom, čo ho Petri vyhodil do vzduchu, sa mu na pravom kolene vytvorila obrovská modrina, mal hrču na čele, pravé plece ho nenormálne bolelo a pravé zápästie mal napuchnuté ako balón.

„Myslím, že hej,“ hlesol cez zapchaté ústa aj tento.