Veľkou koordináciou Maoko pokračovala hladkaním jej brucha, aby ju udržala pokojnú. Zastavila ľavú ruku v jej útrobách a zľahka tlačila, potom pohla ukazovákom a prostredníkom a končekmi prešla po vnútornej stene vagíny. Pohybovala nimi po obvode, kĺby mala opreté o zadnú stenu kvôli obmedzenému priestoru a niečo hľadala. Neprestávala starostlivo pátrať, kým nenašla to čo hľadala. Drsný povrch nie väčší ako minca, umiestnený na osi vagíny. Novaková mala bod G 26 a Maoko ho našla.
Nórka okamžite zareagovala.
„Ach!“ nahlas dychčala, ťahala za foulard a sťahovala brušné svaly..
Maoko ju nepokarhala.
Začala prstami prechádzať po bode G hore a dole, zľahka tlačila v rytme jedného pohybu za druhým. Medzitým druhou rukou tlačila na brucho, aby ju držala bez pohybu. Novaková začala dvíhať hlavu z postele, telo mala napnuté, otvorené ústa akoby sa chystali vysloviť O, vyslovila plynulé a hrdelné: „Och!“ Pustila foulard a spustila paže tak, aby sa mohla rukami chytiť okrajov matraca a z celej sily ho stískať. Každým posuvom prstov v jej vnútri Norka stúpala a klesala s hlavou spustenou na hrudi.
Maoko odvážne pokračovala v stimulácii a nechala Novakovú, aby sa voľne pohybovala. Toto chcela, až do toho okamihu ju ovládala, aby vybuchla v orgazme, najväčšom, aký môže žena dosiahnuť.
Tvár ženy bola ako znetvorená, červená a spotená maska. Mala červený aj krk, na ktorom navierali plné a pulzujúce artérie, spolu so šľachami napnutými v kŕči rysovali štruktúru ako na obrázku anatómie zakaždým, keď zdvihla trup. Vlhké telo sa jej lesklo od potu a prestieradlo pod zadkom bolo premočené vaginálnou tekutinou.
Maoko zľahka ohla prsty a namiesto toho, aby použila brušká prstov ako to robila doteraz, začala bod G prechádzať nechtami. Boli to nechty vedkyne, zvyknutej na drobné manuálne úkony, takže mali vhodnú dĺžku a neboli špicaté. Znova a znova nimi prechádzala po citlivom mieste vo vnútri Novakovej, ktorá zvierala okraje matraca a prudko prerušovane dýchala. Ešte niekoľko sekúnd, potom Nórka prudko hodila hlavou dozadu a vykríkla divoko zo všetkých síl, ktoré v sebe mala.
Maoko jej rýchlo prikryla ľavou rukou ústa, aby sa z jej izby neozval ten hrozný výkrik.
Novakovej brušné svaly sa sťahovali a uvoľňovali v prudkom rytme a uvoľňovali ohromujúcu energiu tohto orgazmu, ktorý ešte nikdy v živote nezažila. Krik neprestával, pridusený Japonkinou rukou.
Maoko počkala.
Po niekoľkých sekundách sa sťahy Novakovej tela začali zmierňovať. Krik slabol až úplne stíchol a Nórka znova pomaly položila hlavu na posteľ. Pustila matrac a uvoľnila ruky vedľa tela. Maoko jej odtiahla ruku z úst a neprestávala jej hladkať brucho. Jemne začala vyťahovať pravú ruku z jej vagíny. Ľahko vychádzala z kanála, naplneného prívalom vaginálnej tekutiny a svalstvo bolo uvoľnené v dôsledku roztiahnutia, ktorému bolo vystavené. V niekoľkých sekundách sa ruka objavila vonku a Maoko zistila, že rukavica ostala neporušená napriek tomu, že silne používala nechty. Potešilo ju to, pretože pre všetkých Japoncov je hygiena základnou zvyklosťou, ktorú dodržiavajú až s posadnutosťou.
Pozrela na Novakovú. Ležala na posteli bez pohybu s neprítomnými očami obrátenými do stropu. Dych sa jej vracal do normálu. Do tváre sa jej vracala prirodzená farba a pot rýchlo vysýchal. O minútu už pokojne spala s pootvorenými ústami a hlavou mierne naklonenou doprava.
Maoko opatrne vstala z postele, aby ju nezobudila. Išla odhodiť aj druhý pár rukavíc, zhasla hlavné svetlo a obliekla si pyžamo. Veľmi opatrne z konca postele natiahla prikrývku nahor a prikryla ňou Nórku, aby neprechladla, načo podišla ku skrini a z police vybrala plaid. Zhasla aj abat-jour a tápavo sa vybrala k pohovke. Ľahla si na bok a na prikrytie použila plaid.
Niekoľko minút zamyslená pozerala do tmy, ale napokon zaspala.
16. kapitola
Drew odišiel z laboratória spolu s ostatnými a vybral sa smerom k domovu. Už bola takmer tma a potreboval si oddýchnuť, ukončiť tento pekelný deň. Koľko vecí sa stalo! Pokojná a vyrovnaná existencia zrelého profesora fyziky sa odrazu prevrátila vďaka tomuto neobyčajnému objavu. Posledné dni prežil úžasným spôsobom, v rýchlom tempe, v slávnom a emocionálnom crescende viac, ako zažíval po celý zvyšok svojho života.
Keď prechádzal po cestičke jeho zrak sa náhodou zastavil na budove, kde mal pracovňu rektor.
„Musím mu to povedať,“ pomyslel si.
Bol unavený, ale aj tak sa pustil týmto smerom.
V McKintockovom okne sa svietilo. Drew vedel, že pracuje nadčasy.
Slečna Wattsová už odišla, takže zabúchal priamo na dvere jeho pracovne.
„Ďalej!“ odpovedal mu hlas. „Ach, to si ty, Drew? Len poď ďalej, priateľu,“ v slove priateľu bola úprimná náklonnosť k Drewovi. Možno McKintock v podstate nebol iba riadiaci stroj neustále vyhľadávajúci financie. Alebo áno? V tomto prípade, pri tomto nezvyčajnom prejave priateľstva mohla byť iba vyjadrená vďačnosť za zisky, ktoré si rektor predstavoval vďaka objavu Drewa a Marrona, ktoré sa zvlášť museli brať do úvahy.
Jasne, zisky boli smerované pre univerzitu, ale McKintock bol idealista a mať prosperujúcu jednotku, ktorú riadil, bol preňho zmysel života. A naozaj bol. Do takej miery, že sa identifikoval s univerzitou, takže to, čo robil pre univerzitu, robil zároveň pre seba. Preto bol ešte stále tu a pracoval, vykonával administratívnu prácu, ktorú pokojne mohol urobiť aj na druhý deň, ale rektor vedel veľmi dobre, že na druhý deň by sa mohol objaviť ďalší problém, pre ktorý by musel odložiť tieto úkony a to by len reťazovo navýšilo problémy a bolo lepšie sa tomu vyhnúť.
„Dokázali sme to, McKintock,“ oznámil Drew vrúcnym hlasom, „máme základnú teóriu a sme schopní vytvoriť energiu potrebnú pre výmenu previazaných priestorov na rôzne vzdialenosti a pre rôzne objemy.“
„Výborne,“ ožil rektor, „ako ďaleko môžeme dosiahnuť?“
„Všade,“ odpovedal zjednodušene Drew a posadil sa.
„Takže do Pekingu, do Moskvy, do Anchorage? Kam chceme?“
„Tam a ešte ďalej.“
„Ako to, ešte ďalej?“ McKintock vyzeral dezorientovaný. Chvíľu rozmýšľal.
„Na Mesiac?“ opýtal sa ironicky.
„Pre tento prístroj je Mesiac za rohom,“ odpovedal pokojne Drew, „výmena sa môže uskutočniť s ktorýmkoľvek priestorom v známom vesmíre.“
McKintock nemal predstavu o veľkosti známeho vesmíru, ani o tom nakoľko je známy tento vesmír. Preňho bol Mesiac a planéty slnečnej sústavy celým vesmírom, ktorý poznal.
„Vesmír je veľmi veľký, McKintock. Súčasný odhad sa rovná približne deväťdesiatim trom miliardám svetelných rokov. Predstav si guľu s takým priemerom.“
McKintock naňho pozrel nechápavo. Čo mohol vedieť o svetelných rokoch?
Drew sa dovtípil, že mu to musí vysvetliť. Nechcelo sa mu, ale nemal na výber.
„Jeden svetelný rok je vzdialenosť, ktorú prejde svetlo vo vákuu za jeden rok. Keďže svetlo sa pohybuje rýchlosťou približne tristotisíc kilometrov za sekundu, za rok prejde vyše deväťtisíc miliárd kilometrov.“
McKintock vyvalil oči. Deväťtisíc miliárd kilometrov. Vzdialenosti, na ktoré bol zvyknutý boli také, ktoré dokázal prejsť na aute. Desať kilometrov, sto, dvesto kilometrov, približne.
Deväťtisíc miliárd kilometrov. Nevedel si ani predstaviť takúto vzdialenosť.
„Dobre,“ pokračoval Drew kým pobavene pozoroval rektorov úžas, „podľa toho, čo vieme má vesmír veľkosť deväťdesiat trikrát spomínaných deväťtisíc miliárd kilometrov, takže viac ako osemstotisíc miliárd miliárd kilometrov.“
McKintock pozeral na Drewa prázdnym pohľadom.
„Nerob si starosti McKintock. Ani ja si neviem predstaviť takú vzdialenosť. Nikto toho nie je schopný. Nie je to ľudský rozmer. Dôležité je, že na matematickej úrovni ide o číslo ako každé iné a preto je možné s ním pracovať podľa ľubovôle. Dôležitejšie však je, že naším prístrojom môžeme preniknúť do ktorejkoľvek časti vesmíru budeme chcieť. Toto je dôležité. Predstav si ten pokrok vo vede. Všetky poklady poznania, ktoré na nás čakajú. Je neuveriteľné, že sa to stalo nám, ale je to tak a som nesmierne šťastný, že žijem v novej ére, ktorá sa pred nami otvára.“