Všetci mlčali a rozmýšľali o uvažovaní indického matematika.
Po niekoľkých minútach odrazu Novaková vyskočila na nohy celá bledá v tvári.
„Och, Bože!“ zvolala priduseným hlasom.
Všetci sa na ňu vystrašene pozreli.
„Žiadny paradox tu nie je,“ pokračovala pochmúrne, „naopak, ide o narušenie!“
Podišla k tabuli a zotrela jednu časť rovníc, ktoré tak namáhavo objavovali, akoby to boli čmáranice nejakého arogantného študenta. Nakreslila Kamarandovu trampolínu, viditeľnú z troch štvrtín a upravenú rúru, ktorá prechádzajúc zospodu spájala dva body trampolíny.
„Toto je konektor, ako sme si ho nazvali,“ ukázala na rúru, „práve bol generovaný a začala sa výmena. Sme v bode nula procesu. Objem priestoru A vyrazí a vstúpi do konektora. Ako a v akej forme zatiaľ nevieme. A začína sa presúvať k opačnému koncu. Súčasne objem priestoru B robí presne to isté zo svojej strany a začína sa pohybovať k opačnému koncu konektora. Prebehne Planckov časový interval a dva priestory dorazia do cieľa, vylezú z konektora a umiestnia sa na pozíciu previazaného priestoru, s ktorým si vymenili miesto. Sme v čase jedna a proces sa ukončil.“
Urobila efektnú pauzu.
„Ale medzi časom nula a časom jedna,“ povedala hlasom, ktorý naberal na intenzite, „čo sa nachádza v priestoroch, ktoré prechádzajú konektorom?“dokončila v hysterickom výkriku.
Zdalo sa, akoby sa na okamih zastavil čas.
„Nie...“ hlesol Kamaranda so skleným pohľadom.
„Ale áno!“ zakričala ešte hlasnejšie, „Nie je tam nič!“ prehlásila zúrivo.
Drewovi sa zježili vlasy na hlave.
Kobayashi otvoril ústa a spadla mu sánka.
Schultzova tvár vyzerala ako kamenná maska, vytesaná s výrazom úplného zmätku.
Marron pozeral pred seba akoby bol nepríčetný.
Maoko, naopak, s potešením pozorovala Novakovú a na tvári mala zvláštny úsmev.
„Nič, chápete?“ pokračovala Nórka,. „a možno tu končí všetka energia, ktorá vychádza z výpočtov, energia, ktorá vychádza z nášho vesmíru a mení jeho energetickú bilanciu. Je to porušenie Lavoisierovho zákona, podľa ktorého energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy energie na druhú formu energie či na iné formy energií. A možno práve preto sa môže konektor prejaviť maximálne po dobu Planckovho časového impulzu, pretože inak by Nič pohltilo všetku energiu, ktorá ho obklopuje. Keby sme mu dali dostatok času, možno by pohltilo energiu celého vesmíru!“
V laboratóriu zavládlo hrobové ticho.
Bolo to akoby na nich padol chlad najhlbšej temnoty, akú si človek dokáže predstaviť a vykryštalizoval im mysle a vedomie.
Novaková ostala stáť pri tabuli s kriedou v ruke.
Prešla dobrá minúta bez toho, aby sa niekto pohol, potom Kobayashi pristúpil k tabuli, vzal kriedu a urobil niekoľko výpočtov na prázdnej časti tmavo šedého povrchu.
„Nie,“ povedal nakoniec, „takto to nemôže byť. Funkcia triády presunu udáva, že výkon sa zvyšuje iba v trojrozmernej vzdialenosti, nezávisle na objeme vymeneného priestoru. Takže za predpokladu, že sa udrží konštantná hodnota tohto objemu, určí aj aké množstvo energie vloženej do pokusu absorbuje Nič v čase, keď dva priestory počas výmeny prechádzajú do svojho nového cieľa. Nevidím dôvod, prečo by malo zväčšením vzdialenosti výmeny pri rovnakom objeme Nič zväčšiť svoju kapacitu absorpcie.“
Novaková naňho hľadela vytreštenými očami a zúrivo premýšľala.
Po niekoľkých nekonečných sekundách sa viditeľne zachvela a ešte viac zbledla.
„Nie... nie... to je bláznovstvo, nemysliteľné,“ bľabotala, „to nemôže byť.“
„Čo presne, profesorka Novaková?“ opýtal sa vyplašený Kobayashi.
„Toto!“ ukázala Novaková na konektor nakreslený na tabuli.
Ostatní na ňu nechápavo hľadeli.
„Čo to nechápete?“ kričala, „deformujeme priamo Nič! Konektor vzniká z Ničoho! Je tvorený Ničím! Priestor A vchádza do Ničoho a vynorí sa v priestore B, ktorý sa objaví na mieste bodu A prechádzajúc cez Nič!“
Po tomto boli všetci prítomní úplne dezorientovaní. Bolo to akoby sa im pod nohami stratila zem. Akoby všetky istoty, všetky základy, na ktorých postavili svoje znalosti naraz niečo úplne odplavilo.
„Ale ako... ako môže niečo, čo existuje...“ odvážil sa Drew, „... niečo, čo existuje... vstúpiť do Ničoho, prestať existovať a objaviť sa z Ničoho, začať znova existovať s rovnakými počiatočnými vlastnosťami aj keď na inom mieste?“
Novaková si položila ruku na čelo a oprela sa o tabuľu. Vyzerala, akoby sa jej zatočila hlava. Maoko k nej pristúpila, vzala ju za ruku a odviedla ju, aby sa posadila na najbližšiu stoličku. Odišla pre pohár s vodou, ktorý Nórka prijala s vďačným pohľadom.
„To je úplne filozofická otázka,“ odpovedala Novaková Drewovi tichým a pokojným hlasom, kým pila vodu.
„Či skôr, bola by to rozhodne filozofická otázka, keby sme pred sebou nemali experimentálny prejav manipulácie s Ničím. Nič neexistuje a nemôže byť ani definované, inak by ho samotná definícia zbavila statusu Ničoho. A my ním manipulujeme. Cítim, že je to tak. Nevidím iné riešenia. Zväčšením vzdialenosti výmeny sa zväčšuje aj dĺžka konektora, ktorý vzniká z Ničoho a je tvorený Ničím. Keďže evidentne Nič absorbuje maximálnu účinnosť energie, ktorá sa mu ponúkne, výsledok je, že vlastne samotný konektor pohltí všetku energiu. Zväčšením dĺžky konektora sa zvyšuje aj nadmiera potrebnej energie na jeho vytvorenie a udržanie počas Planckovho času. Konektor vykoná výmenu, to áno, ale za nedostupnú cenu vzdialeností, ktoré nie sú zanedbateľné.“
Stále vládlo ticho, ale tentoraz sa v tvárach Drewa, Schultza, Kamarandu, Marrona a Kobayashiho dal jasne prečítať obdiv Novakovej geniálnej intuície. Vedeli, že myseľ tejto ženy videla tam, kde oni nemohli dovidieť a dostala sa tam, kam sa ich mysle nemohli dostať. Zároveň ich tváre vyjadrovali zúfalstvo z porážky, o ktorej táto intuícia rozhodla, z neprekonateľných prekážok, ktoré jasne narysovala.
„Je to šialenstvo... čisté šialenstvo...“ mrmlal Schultz a kýval hlavou na znak odmietania.
Takto prešlo niekoľko minút a potom si Maoko pokojne a ľahostajne sadla na roh pracovného stola neďaleko stoličky, kde sedela Novaková. Prezrela si ju zhora nadol a priateľským tónom sa k nej prihovorila, čím ohúrila prítomných, ktorí si predtým neuvedomovali pohár s vodou, ktorý jej priniesla.
„Profesorka Novaková, vaša dizertácia dokazuje, že neexistujú praktické riešenia daného problému, pretože náš vesmír je izolovaný systém a prístroj prakticky odošle energiu mimo tento systém a zmení energetickú bilanciu.“
Novaková pomaly prikývla.
„Ale ak by sme náš vesmír nepovažovali za izolovaný systém, ale za uzavretý systém20, umiestnený vo vnútri väčšieho systému, nemyslíte, že by sme mohli lepšie preštudovať jeho správanie?“
Novaková hľadela na Maoko s úžasom a s vytreštenými očami.
Voči tejto hypotéze sa nikto neodvážil povedať slovka.
Po chvíli však Schultz zdvihol zvraštené čelo a odišiel k tabuli s perom a papierom. Prepísal na papier všetky podstatné rovnice, potom úplne zmazal bridlicovú tabuľu.
Horlivo začal písať kriedou, začal od základných rovníc termodynamiky a nahrádzal ich koeficientmi, ktoré tvorili časti z dosiahnutých výsledkov ich teórie.
Drew a Marron v okamihu stáli pri ňom, aby mu pomohli, kým Kamaranda za ich chrbtom dával pozor, či sú matematické postupy formálne správne, zadumaný Kobayashi pozoroval tabuľu, ktorá práve nadobúdala novú formu šokujúcej koncepcie vesmíru.
Nikto nezbadal, že niekoľko metrov za nimi sedela na pracovnom stole Maoko a svojou malou rukou jemne prechádzala a hladila Novakovej plavé vlasy.