Pomyslel si, že mu to vôbec nevadí. Ak toto bol výsledok, bol šťastný, že si ho mohol užívať.
Prsia sa mu hompáľali pred očami, kým sa Cynthia s neprítomným pohľadom a pootvorenými ústami pohybovala dopredu a dozadu. Tlmený nosový ston sprevádzal každé klesanie, až začala zrýchľovať tempo, stále rýchlejšie a rýchlejšie, prirážala stále prudšie a zo stonu prešla pri každom údere na hrdelné „och“. Keď údery dosiahli divoké náhlenie, s kŕčovito napnutým a spoteným telom uvoľnila skrížené ruky a prepukla v hlasný, ostrý, dlhý výkrik. Telo sa rytmicky sťahovalo a uvoľňovalo v prudkom orgazme a pomaly strácalo koordináciu.
McKintock neveriacky pozoroval tento výkon. Nikdy v živote niečo také nezažil. Ani netušil, že by bola nejaká žena schopná toho všetkého.
Cynthia sa upokojila, orgazmus odznel a začala pravidelne dýchať. Pozerala sa naňho očami, z ktorých šľahali blesky a vylepila mu silné zaucho na pravé líce.
„Sviniar!“ skríkla, potom sa od neho oddelila, prevalila sa na chrbát a okamžite zaspala.
McKintock nepohol ani svalom a ostal ponížene hľadieť na strop, líce mu horelo ako uhoľ v pahrebe.
Dosiahol vyvrcholenie keď Cynthia začala zrýchľovať.
Bola hlboká noc.
Cynthia spala ľahkým spánkom a okamžite sa prebudila, keď je mozog zaregistroval zmenu zvuku v pozadí. Až do tejto chvíle bola izba ponorená do ticha, ktoré narušilo mrmlanie.
Zľahka obrátila hlavu a snažila sa nájsť zdroj tohto hlasu. Vo svetle, ktoré ostalo svietiť si uvedomila, že McKintock rozpráva zo sna. Stále ležal na rozhalenom župane v polohe, v akej ho zanechala a z tónu jeho hlasu boli stále zrozumiteľnejšie slová, ktoré vyslovoval:
„Spievam o slávnej Artemis,
cnostnej Bohyni po zlatej praslici,
ktorá jelene sleduje a stíha,
sestre Apolóna po zlatom meči,
ona nad tieňmi pohorí a vrcholmi veternými
nachádza potešenie v love,
napína zlatý luk a vrhá smrtiace šípy.
Cynthia okamžite spoznala Homérsky hymnus XXVII s názvom Hymnus na Artemis, venovaný tejto bohyni.
Veľmi dobre ho poznala, pretože to bol jej najobľúbenejší hymnus zo všetkých, ktoré Homér napísal.
McKintock neprestával, akoby prednášal v škole:
„Trasú sa končiare vysokých hôr
a les tônistý strašnú ozvenu vydáva
ako svedectvo kriku divej zveri.
Duní zem i more plné rýb,
avšak Bohyňa tvrdého srdca
tlačí sa kdekoľvek s prudkosťou
a vyhladzuje rasu krutého druhu.
V skutočnosti to bol intenzívny, expresívny a prežívaný prednes. Tento hymnus musel byť spolu s prednesom hlboko vrytý do McKintockovej pamäti, takže to z neho teraz spontánne vychádzalo v stave nevedomia.
„Ak sa však lukostrelkyňa uspokojí
a dušu svoju dovedie k poteche
uvoľní luk krásnych kriviek
a navráti sa k veľkému domu
milovaného brata Foiba Apolóna
v plodnom kraji Delfskom
by oddala sa tancu
Múz a Grácií.“
Tu sa Cynthia pripojila k McKintockovmu prednesu:
„Tam pružný povesí svoj luk
a dominuje, vedie tance
pôvabne nacvičené,
a božsky nádherné hlasy
spievajú hymnus na krásne členky Léto
lebo deva bola na svet privedená
najvyššia medzi nesmrteľnými,
chránená a vynikajúca v horlivosti.
Pozdravy tebe
dcéra Diova a Léto s krásnou hrivou
vždy si na teba spomeniem a oslávim
novým spevom.“4
Nádherný a veľkolepý hymnus skončil a zanechal v nej hlboké uspokojenie.
Kedysi pred mnohými rokmi hľadala pôvod svojho mena a natrafila na Artemis. Vtedy sa tak nadchla mýtom, že sa naučila naspamäť všetko, čo sa jej týkalo a uspokojovalo ju, že ju McKintock oslavuje aj v spánku.
Tak, ako bola, nahá sa posadila sa na posteli a venovala spiacemu mužovi materinský úsmev. Vzala deku položenú vedľa vankúša, rozložila ju a nežne ňou prikryla McKintockove nohy a telo, potom sa zaborila pod prikrývku, zhasla svetlo, obrátila sa nabok a okamžite zaspala.
Práve na toto ich prvé stretnutie myslel McKintock, keď za sebou toho večera zatváral dvere pracovne.
Cynthia mu zmenila život a už rok sa časť neho znova začala cítiť úplným, šťastnejším mužom. Priemerne raz za týždeň sa v noci prešiel k nej do Liverpoolu a keď prichádzal v dohodnutý deň, denné povinnosti strácali váhu, dokonca sa mu darilo preniesť sa nad niektoré veci filozofickým postojom. V podstate boli preňho všetky malé aj veľké problémy prekážkami rovnakej dôležitosti, ktoré musel čo najskôr odstrániť a vložil sa do toho s takým zápalom, až to hraničilo s posadnutosťou. Predstava, že ho čaká cesta k Cynthii, ho vždy trocha naladila, upokojila a menšie problémy vytlačil do pozadia, dokonca ich občas presunul na ďalší deň.
Vyšiel z budovy a nastúpil do auta. Vyšiel na Oxford Road, ktorá vertikálne prechádzala univerzitným komplexom a smerovala na sever. Odbočil doprava na Booth Street East a po chvíli doľava na Upper Brook Street. Prešiel krátky úsek a potom znova odbočil doľava na vstupnú rampu nadzemnej Mancunian Way. V tejto dobe bola premávka mierna a jemný, hustý dážď zmáčal predné sklá auta. Stierač udržiaval s ľahkosťou dokonalú viditeľnosť.
Z Mancunian videl časť svojho Manchesteru kde sa narodil, a ktorý miloval viac ako ostatné. Nemohol sa príliš rozptyľovať, pretože táto cesta bola známa vysokým percentom nehodovosti.
Motor bol dosť teplý a ventilátor začal do kabíny auta fúkať vlažný vzduch.
Mancunian prešla v Dawson Street a tu McKintock odbočil doľava na Regent Road. Na kruhovom objazde pokračoval rovno na M602, ktorá v tom mieste začínala a vtedy sa už uvoľnil.
Zapol autorádio a naladil si kanál, ktorý v túto hodinu vysielal správy.
„... nevyzerá to, žeby demonštrácia študentov na Námestí Tien An Men mala skončiť. Tretí deň demonštrácii sa objavili početné výtržnosti a zásahy polície. Mnoho študentov bolo zadržaných, kým novinári sú držaní v dostatočnej vzdialenosti. Nateraz platí zákaz fotografovania a filmovania. Zdá sa, že naliehavá požiadavka demokracie nepreskočila múr neústupnosti, ktorý postavila vláda a represie sa zdajú byť jedinou odpoveďou na pokojné pochody po námestí...“
„Chudáci,“ pomyslel si McKintock, „uberá sa to naozaj zlým smerom. Chceli by trochu slobody a namiesto toho dostávajú bitku. A vojaci dostanú rozkaz biť, inak by nemali čo jesť a sú bití aj oni alebo možno aj horšie. Čína je odtiaľto ďaleko, v každom zmysle...“
V tom okamihu mu prišiel na um rozhovor s Drewom.
Veru, Drew, ktorý sčista-jasna vytiahol z klobúka tento svoj objav, ktorý urobil spoločne s farebným študentom. Ako sa volal? Nepamätal si. Na dopady si však spomenul, akoby nie. Ak na tento objav naozaj existuje komerčné uplatnenie, pre univerzitu by to bolo veľmi prospešné. Odkedy Howardova vláda rozhodla skrátiť fondy Univerzite v Manchesteri a z týchto prostriedkov financovať ďalšie dve, robil všetko možné, aby udržal univerzitu na predchádzajúcej úrovni, ale v skutočnosti to bolo nemožné. Každá aktivita predstavovala náklady a ak neboli pokryté, nemohla sa táto činnosť vykonávať. Bez diskusie. Bez odvolania. Bolo nutné vzdať sa jej. A pýcha britského univerzitného systému sa prepadala na druhú úroveň. Bolo to neslýchané, absurdné a predsa to bola pravda.
„Spravodlivosť a rovnosť“ bolo Howardovo motto a uplatňoval ho až príliš dobre, ten bastard.
Svetlá Salfordu sa kĺzali okrajom cesty a dážď pomaly ustával, iba občas na sklo dopadla osamelá kvapka.
Oproti bola väčšia premávka. Ľudia sa z práce vracali domov.
Postupne sa počet áut zmenšoval a len čo prišiel k Alder Forest a M602 prechádzala do M62, ocitol sa na otvorenom vidieku.
Nápad prenášať balíky za pomoci Drewovho vynálezu ho prenasledoval, možno podporený dokumentárnym filmom o svetovom obchode, ktorý videl pred niekoľkými dňami a ukazovali v ňom neustále preplnené dopravné trasy balíkov rôznych rozmerov. Bolo impozantné sledovať, koľko tovaru sa odosiela poštou alebo cez kuriérov. Doprava tovaru predstavovala určite obrovský biznis a vlastniť inovatívny, okamžitý, bezpečný a lacný spôsob prepravy by bolo bezpochyby výhrou. V tomto prípade bez konkurencie. Technológiu by vlastnili iba oni a tak by bol aj zisk iba na nich. Vzhľadom na rozmery záležitosti sa mu zdalo, že by si univerzita mohla pokojne udržať úroveň, na ktorú bola zvyknutá.