Demoralizovaný Drew sa vzdal.
Dobre, odvetil suchým hlasom, stretneme sa popoludní.
Vstal a spolu s Marronom, ktorý nepreriekol ani slovko, vyšli z pracovne.
Do pľúc im vchádzal čerstvý marcový vzduch a vypudil pocit stiesnenosti, ktorý ich ovládol. Modrá obloha bola sem a tam ozdobená bielymi kaderami. Slnko bezpečne žiarilo.
Marron predniesol nesmelo: Bolo to ťažké, však?
Drew neodpovedal.
Nobelová cena musela počkať.
5. kapitola
Uáááá!
Bola noc a Marron vrcholil v divokom objatí svojej frajerky Charlene Bonnevilleovej. Už to robili vyše hodiny, počas ktorej narobili taký rámus, že veľké finále nemohlo ostať bez povšimnutia. Z vedľajších izieb sa ozývali rôzne reakcie.
Prestaňte už! Už dooosť! Chceme sa vyspať!
Len mu daj, Charl! Ukáž mu, ako to robia psychologičky!
Tá kreolka ti ho úplne rozomelie, čo?
KEĎ ŤA ZAJTRA CHYTÍM, POLÁMEM TI NOHY!
Marron už nič nevnímal. Po výkone sa zrútil na chrbát vedľa Charlene a celý prepotený okamžite zaspal ako mŕtvy. Evidentne to bol tieto dni jediný stav, ktorému sa oddával. Ešte stále mal prezervatív a keď dievča videlo ako bol Marron nastrojený, schuti sa na tom zasmialo. Vždy sa pohlavnému styku oddal úplne, aj jej sa páčilo intenzívne milovanie, vložila do toho celé telo a vynaložila obrovskú fyzickú aktivitu, ale ako mnohé ženy, snažila sa mať situáciu pod kontrolou. Myseľ jej neprestávala fungovať naplno pozorovaním ako sa všetko vyvíja. Hodnotila a posudzovala, ukladala do pamäte pre budúcnosť.
Marron, naopak, nechával kormidlo úplne základným inštinktom, stávalo sa z neho zviera ovládané hormónmi a podľa toho sa správal. Jeho zakončenie styku bolo často ako ohňostroj, ale v ten večer dosiahol vôbec najsilnejšie vyvrcholenie.
Kým Charlene odchádzala do kúpeľne, aby sa osprchovala, rozmýšľala nad chlapcom.
Toľko hanobená ženská intuícia má však hlbokú pravdu, v skutočnosti cítila, že sa s jej priateľom dialo niečo nové. Možno ho začala viac priťahovať, ale to bolo málo pravdepodobné, pretože Marron bol taký zamilovaný, že sa už hádam ani nedalo ísť vyššie.
Teplá a príjemná voda ju po vynaloženej námahe láskavo masírovala a znova ju kriesila.
Nie, bude v tom niečo iné, rozmýšľala Charlene, dnes večer niekoľkokrát vyzeral, akoby mi chcel niečo povedať, ale vždy sa stiahol. Ktovie prečo.
Zastavila vodu v sprche a obliekla sa do žltého, jemného a mäkkého županu.
Silno sa vyutierala, energicky vydrhla celé telo a vlasy si zopla na hlave. Napokon pustila fén.
Nemal by byť problém na to prísť, došla k záveru so zlomyseľným úsmevom.
6. kapitola
Toho večera rektor McKintock ukončil pracovný deň na univerzite ako mnohokrát predtým. Mal ťažký deň, ako vždy. Riadenie takejto mamutej štruktúry predstavovalo mimoriadne komplexnú a zároveň nevďačnú úlohu, pretože rozhodnutia v prospech jedného človeka obyčajne nahnevalo iného a v aparáte s vyše desaťtisíc vyučujúcimi štatistika fungovala presne a neoblomne. Čokoľvek by urobil, každý deň si vyrobil nového nepriateľa. Nepriateľa, ktorého sa musel následne snažiť znova získať tak, že občas súhlasil s nejakým jeho návrhom bez zbytočného vykrúcania a to znamenalo získanie ďalších nepriateľov niekde inde.
Nuž, toto bola jeho práca a osud. Milovaný a rešpektovaný a zároveň nenávidený a na posmech. Niekedy tými istými ľuďmi v priebehu niekoľkých týždňov.
Keby mal aspoň presne identifikovaného nepriateľa, ktorému by sa mohol pozrieť do očí. Lenže kým prechádzal zelenajúcimi sa cestičkami, ktoré viedli k jednotlivým budovám univerzitného komplexu alebo prechádzal niektorými kanceláriami plnými zamestnancov či dokonca chodbami spájajúcimi učebne zdalo sa mu, že kráča chodníkom, na ktorý mieria ostreľovači pripravení zastreliť ho pri prvom nesprávnom kroku. Profesor, ktorý ho dnes s úsmevom zdravil, ho mohol o mesiac alebo dva pred kolegami zhadzovať a posmievať sa mu.
Bol to hnusný život, ale vybral si ho a pre takýto bol zvolený pred ôsmimi rokmi. Na druhej strane, odmena bola vysoká. Riadil najdôležitejšiu univerzitu v krajine a to mu zaistilo nesmiernu prestíž a osobný úspech, ktorého sa dostalo len málokomu a mnohí mu ho závideli.
Preto bol sám.
Sám ako túlavý pes. Z vrcholu svojej veľkej moci bola vzdialenosť k ľuďom, ktorých mal pod sebou taká veľká, že osobné vzťahy boli nemysliteľné.
Manželka ho dávno opustila a odložila ako pokazený stroj, ktorý fungoval iba v pracovných podmienkach a doma. V úlohe manžela, bol neschopný a zbytočný. Nevedel ju pochopiť, ani nevedel ako uvažujú ženy. Bol sústredený len na svoje stúpanie do funkcií, stále dôležitejší a prestížnejší, ale zároveň viac suchopárny a ľahostajný k citom. Deti nemali, takže keď už mala dosť života v úlohe pokojnej spoločníčky, jednoducho zmenila adresu a nechala pripraviť svoju priateľku právničku všetky rozvodové papiere. Odvtedy sa spolu ani nerozprávali.
Najprv si McKintock ani neuvedomoval čo sa vlastne stalo. Aj tak trávil málo času doma a keď sa vrátil, nebol v rodinných vzťahoch veľmi zdielny. Zvykol si uvoľňovať stres z práce a vtedy bol nervózny z toho, že sa mu manželka plietla pod nohy. Radšej sa zašil niekde na záhrade alebo v knižnici.
Týždeň po jej odchode však McKintock našiel domácu, ako ukladá za vchodové dvere akúsi batožinu. Spýtavo sa na ňu pozrel. Bola v rozpakoch keď mu oznamovala, že manželka nariadila, aby jej odoslala osobné veci na novú adresu.
Akoby sa zobudil zo sna s otvorenými očami, obzeral sa naokolo a inštinktívne hľadal manželku. Vtedy pochopil skutočnú vážnosť situácie.
Zasiahnutý pocitom viny sa uzavrel do seba, ale zároveň nebol schopný prekonať bariéru, ktorú sám vybudoval počas rokov sterilného manželského života.
Začal žiť život osamelého muža. Iba o niečo osamelejšieho, ako bol predtým.
Až kým nespoznal Cynthiu.
Zhruba pred rokom sa rozhodol vybrať si týždeň dovolenky a zúčastniť sa sympózia v Birminghame. Keďže sa akcia pretiahla na tri dni, objednal si izbu v hoteli.
Jedného večera, po celom dni počúvania niekoľkých vynikajúcich osobností z odboru gréckej mytológie sedeli v bare a diskutovali o rôznych možnostiach prekladu nápisov vyrytých na veku urny, ktorá bola práve objavená v Korinte.
Bol vo svojom živle, do tejto témy bol prirodzene ponorený a bola to jeho špecializácia, celé roky o nej prednášal na univerzite, stál v čele významných výskumných programov a poskytoval konzultácie najväčším svetovým inštitúciám, ktoré sa zaoberali zachovaním starých kultúr.
To bolo predtým, než ho funkcia rektora vystrelila do úplne novej, viac manažérskej ako kultúrnej dimenzie, ktorá na druhej stane predstavovala lichotivú moc. Odvtedy sa uspokojil sledovaním výskumov iných, čítaním nových odborných publikácií a ak mu zvýšil čas, účasťou na seminároch.
Toho večera sa mu nechcelo spať, sedel pri hotelovom barovom stole, zamyslene sŕkal whisky z čistého sladu a pripadal si veľmi starý. Bol jediný zákazník, ktorý tam ostal napriek tomu, že ešte nebolo príliš neskoro. Barman už tretíkrát leštil kryštálové poháre. Svetlá boli tlmené a náter vzácneho dreva, ktorým sa vyznačovalo zariadenie, ho upokojoval a vyvolával v ňom pohodu.